Po tom ako sa Alexander Dubček stal v januári 1968 prvým tajomníkom ÚV KSČ, nastalo obdobie reforiem a liberalizácie. Bola zrušená cenzúra, začali vznikať politické kluby. Môžeme o Československu v tomto období hovoriť ako o totalitnom štáte?
K uvoľňovaniu a liberalizácii komunistického režimu dochádzalo v Československu postupne v priebehu 60. rokov, kedy krajinou prešla vlna destalinizácie a začínajúcich rehabilitácií. To prispelo k postupnému uvoľňovaniu a tento proces potom vyvrcholil v roku 1968, ktorý znamenal výraznú kvalitatívnu zmenu režimu v zmysle jeho reformy. Hoci reformne stranícke vedenie nikdy nespochybňovalo kľúčové komunistické tézy o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a spojenectvo so Sovietskym zväzom v rámci Varšavskej zmluvy a RVHP. Reformný proces však zahrnoval niektoré kroky, ktoré sú ťažko zlučiteľné s totalitnými štátmi. Mám na mysli odstránenie cenzúry a s tým súvisiacu verejnú kritiku negatívnych javov, faktické otvorenie hraníc, rehabilitáciu obetí teroru 50. rokov aj spomedzi nestranníkov, uvoľnenie tlaku na cirkvi, ekonomickú reformu povoľujúcu drobné podnikanie, zvýšenie kompetencií štátnych orgánov oproti straníckym atď. Dôležitým momentom bol vznik nekomunistických organizácií, postupne ožívali politické strany združené v Národnom fronte a pripravovalo sa obnovenie sociálnej demokracie. Integrálnou súčasťou reformného procesu bolo zrovnoprávnenie postavenia Slovenska v spoločnom štáte. Slovenská otázka sa stala dôležitým zdrojom reformy režimu v 60. rokoch. Napokon vyvrcholila prijatím zákon o federalizácii, ktorý však bol žiaľ prijatý až po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, a preto sa v praxi nenaplnil.
Aký bol Dubček politik? Mohol predvídať, aký osud postihne Pražskú jar?
Počas voľby na post 1. tajomníka ÚV KSČ bola Dubčekova voľba kompromisom. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1939 z presvedčenia, v čase, keď bola v ilegalite. Pred rokom 1968 bol poslušným funkcionárom s politickými školami v Moskve. Prešiel dlhou kariérou v straníckom aparáte, kde vystriedal veľa pozícií. Ako človeka vyrastajúceho v Sovietskom zväze a študujúceho tam na straníckej škole, ho Sovieti vnímali ako oddaného priateľa Sovietskeho zväzu. Už jeho prvé kroky v najvyššej straníckej funkcii sa stretli so sympatiami, lebo sa svojím ľudským prístupom odlišoval od predchádzajúcich lídrov KSČ. Ľudia, ktorí Dubčeka poznali ho charakterizovali ako veľmi priateľského a vľúdneho človeka, čo sa snažil preniesť aj do politiky. To bola veľká zmena oproti predchádzajúcim straníckym lídrom. V priebehu Pražskej jari sa vyprofiloval na najpopulárnejšieho politika v Československu a stal sa „ľudskou tvárou socializmu s ľudskou tvárou“. Dubčekova osobnosť dávala heslám o ľudskej tvári dôveru, a iste aj preto tak veľa ľudí podporovalo nový režim. Na druhej strane ako politik mal aj viaceré slabiny. Často prijímal polovičaté opatrenia a svoje vlastné videnie a hodnotenie situácie presadzoval ako objektívne. Najnegatívnejšie sa to prejavilo pri vojenskej invázii v auguste 1968. Sám nikdy neveril, že by Sovietsky zväz mohol okupovať Československo, ale ako politik mal predvídať, že jednou z variant reakcie Sovietov môže byť aj vojenská invázia. Veď Sovieti sa dlhodobo snažili umiestniť svoje vojská v Československu. V auguste 1968 sa prejavil ako neprezieravý politik, najmä po rokovaniach v Čiernej nad Tisou a Bratislave, na ktorých Sovieti jasne formulovali svoje požiadavky a očakávania (napr. žiadali odchod viacerých „pravičiarov“, chceli dostať ŠtB pod kontrolu „spoľahlivých“ ľudí a pod.). V priebehu augusta 1968 viackrát telefonoval s Brežnevom, ktorý mu otvorene naznačoval vážnosť situácie, Dubček však aj pod týmto tlakom manévroval. Na priamu a jasnú hrozbu, že Brežnev použije všetky dostupné prostriedky, Dubček odvetil, aby Sovieti prijali všetky opatrenia, ktoré považujú za nevyhnutné. Azda si vtedy ani neuvedomoval dosah svojich slov, avšak práve tento rozhovor bol kľúčový pri rozhodnutí o vojenskej invázii. Možno v tomto bode mohol ustúpiť Sovietom a splniť aspoň niektoré ich požiadavky, ktoré by síce spomalili reformy a iste vyvolali búrlivé negatívne reakcie verejnosti, ale zrejme by nerezultovali do okupácie a v Československu, alebo by ju aspoň oddialili.
Dubčekovi dnes často vyčítajú jeho pôsobenie v politike aj po auguste 1968, podpísal známy „obuškový zákon“. Bol medzi ľuďmi populárny aj po osudnej noci z 20. na 21. augusta?
Dubček sa rozhodol po invázii vojsk Varšavskej zmluvy realizovať taktiku „organizovaného ústupu“ v nádeji, že zachráni čo možno najviac výdobytkov reformného procesu. Po okupácii však nezabránil prijímaniu nepopulárnych opatrení likvidujúcich reformný proces, ako boli obnovenie cenzúry alebo zrušenie nekomunistických spolkov. Pod tlakom Sovietov hlasoval v októbri 1968 za prijatie zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na československom území, ale aj v novembri za rezolúciu ÚV KSČ odsudzujúcu „pravicový oportunizmus“. To už boli vážne kroky signalizujúce porážku reformných síl, preto vyvolali búrku nevôle verejnosti. Popularita Dubčeka začala slabnúť. Po svojom odstránení z pozície 1. tajomníka ÚV KSČ ako predseda Federálneho zhromaždenia podpísal smutne známy tzv. obuškový zákon v auguste 1969, čo síce do konca života ľutoval, ale ľudí podporujúcich reformných komunistov to pobúrilo. Verejnosť nevedela pochopiť, prečo sa medzi signatárov tohto hanebného zákona zaradil Dubček a aj to bol jeden z momentov, ktorý prispel k rezignácii v spoločnosti a zmierení sa s nástupom normalizácie. Aj keď Dubčekova popularita v dôsledku jeho poaugustovej politiky zoslabla, zostal v nasledujúcom období symbolom Pražskej jari a mal vo verejnosti sympatie. Počas výročí augustovej okupácie ľudia vyvolávali jeho meno a nezabudli naňho. Napokon, o jeho popularite medzi obyvateľstvom svedčí skutočnosť, že počas demonštrácií Nežnej revolúcie v roku 1989 ľudia jeho vystúpenia podporovali prevolávaním hesla „Dubček na hrad!“.
Hranice ČSR v noci z 20. na 21. augusta prekročili vojská piatich štátov. Na akcii sa nezúčastnilo Rumunsko, prečo?
Causescovo Rumunsko realizovalo zahraničnú politiku väčšej nezávislosti na Sovietskom zväze. Netýkalo sa to iba roku 1968, Causescu túto zahraničnú politiku presadzoval už v predchádzajúcom období, kedy obmedzil rumunskú účasť vo vojenskom pakte Varšavskej zmluvy. Počas roku 1968 Causescu podporoval reformný proces, predovšetkým snahu čs. reformného vedenia získať väčšiu nezávislosti v oblasti zahraničnej politiky. Rumunsko, okrem toho že sa k invázii nepripojilo, tak ju prostredníctvom Causescovho prejavu verejne odsúdilo. To mu vynieslo citeľné zlepšenie vzťahov so západnými demokratickými štátmi.
Aká veľká bola invázna armáda, akou silou sme naopak disponovali my? Prichádzalo vtedy do úvahy niečo ako ozbrojený odpor?
Vojská Varšavskej zmluvy, ktoré vpadli do Československa, mali absolútnu prevahu čo sa týka všetkých druhov zbraní a počtu vojakov. V prvej inváznej vlne nasadila Varšavská zmluva 165 000 vojakov a 4 600 tankov. Na slovenskom území bolo v prvej etape nasadených 48 000 sovietskych, 10 300 maďarských a 1 000 bulharských vojakov. Celkovo sa invázie zúčastnilo 27 divízií a viac ako pol milióna vojakov. Invázne vojská disponovali 6 300 tankami, 2 000 delami, 550 bojovými a 250 dopravnými lietadlami. Ozbrojený odpor bol ťažko mysliteľný, veď československá armáda bola integrálnou súčasťou vojsk Varšavskej zmluvy, a ako taká mala vypracované plány na obranu proti vojskám NATO. O útoku vojsk „spriatelených“ štátov sa ani neuvažovalo. Je aj otázne, do akej miery by československá armáda bez spojenia s veliteľským štábom Varšavskej zmluvy bola bojaschopná. V prípade, ak by sa postupujúce vojská stretli s ozbrojeným odporom, bola by nepochybne viac obetí na životoch a Sovietov by to utvrdilo v ich presvedčení o existencii kontrarevolúcie.
Vojská Varšavskej zmluvy vstúpili na územie ČSR údajne na základe pozývacieho listu. Kto tento list napísal a podpísal? Čo v liste písali?
Pozývací list predstavoval dôležitú súčasť vojenskej invázie. Brežnev a jeho spojenci ním chceli pred svetovou verejnosťou „legitimizovať“ vojenskú akciu, akoby sa konala na žiadosť československých komunistov. Tento ich zámer prekazilo vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ z onej osudovej noci informujúce, že vstup vojsk sa odohral bez vedomia čs. orgánov. Pozývacích listov bolo v skutočnosti viac, napr. v roku 1992 prišli z Ruska hneď dva takéto listy. Najznámejší z nich je podpísaní piatimi signatármi (Alois Indra, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Oldřich Švestka a Vasil Biľak) a odovzdaný bol Brežnevovi počas bratislavskej schôdzky 3. augusta 1968. V liste adresovanom priamo Leonidovi Brežnevovi signatári píšu, že pojanuárový vývoj sa vymkol z rúk ÚV KSČ, masmédiá sú v rukách pravicových síl a všade sa vytvára protikomunistická a protisovietska psychóza. Zároveň konštatujú, že vedenie strany nie je schopné brániť sa útokom a je ohrozená samotná podstata socializmu v Československu. Autori sa obrátili na vedúcich predstaviteľov Sovietskeho zväzu, aby poskytli pomoc a podporu všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii. Nespomenuli síce priamo vojenskú pomoc, tá však vyplývala z dikcie listu.
Čo v prípade, že by Brežnev žiadny pozývací list nedostal? Zažilo by Československo inváziu tak či tak?
Sovieti vojenskou inváziou sledovali vlastné veľmocenské ciele. To, čo sa dialo v Československu – mám na mysli reformy v krajine – vnímali ako kontrarevolúciu. Z ich veľmocenského hľadiska tu bola hrozba, že v Československu sa môže situácia vymknúť z rúk straníckemu vedeniu a môže prísť k postupnej zmene režimu, alebo aspoň k situácii, kedy KSČ nebude mať situáciu pod kontrolou a v spoločnosti sa otvorene spochybnia také kľúčové tézy ako spojenectvo so Sovietskym zväzom. To pre ich znamenalo ohrozenie výsledkov 2. svetovej vojny. To bolo pre Brežneva neprijateľné, pretože videl hranice Sovietskeho zväzu tam, pokiaľ prišla Červená armáda v roku 1945. Veď kľúčovým momentom, kedy sa Sovieti definitívne rozhodli intervenovať, bola neochota realizovať tie politické kroky, na ktorých sa obe delegácie dohodli v Čiernej nad Tisou. Preto by k sovietskej invázii prišlo aj bez pozývacieho listu. Na druhej strane, práve jeho signatári poskytovali už pred augustom 1968 také hodnotenie situácie v Československu, ktoré rozhodnutie Sovietov vojensky zasiahnuť akcelerovalo.
Originál listu vlastní Rusko. Mal by zmysel, keby sa dostal na Slovensko? Čo by sme tým získali?
Táto otázka bola aktuálna skôr v 90. rokoch, kedy práve originál pozývacieho listu mal byť kľúčovým dôkazom v súdnom procese proti Vasilovi Biľakovi. Iba na jeho základe mohol grafológ overiť pravosť Biľakovho podpisu. Rusko však vtedy originál odmietlo vydať. V súčasnej dobe ide v prípade pozývacieho listu predovšetkým o historický dokument, poukazujúci na nejednotnosť vtedajšieho vedenia KSČ a na existenciu tzv. piatej kolóny v jeho strede.
Aká bola v ČSR atmosféra vo vzťahu k Sovietskemu zväzu po majstrovstvách sveta v hokeji v roku 1969 a prvom výročí okupácie?
Ostrá protisovietska atmosféra bola vyhrotená prakticky od prvých dní invázie, kedy sa vojská stretli s pasívnym aj aktívnym odporom obyvateľstva. Protesty proti okupácii pokračovali pri každej možnej príležitosti, ako boli návštevy sovietskych štátnikov, oficiálne komunistické oslavy, sebaupálenie Jana Palacha, a iné. Vyvrcholenie protestov priniesli udalosti roku 1969, najskôr v marci tzv. hokejový týždeň, kedy dve víťazstvá čs. mužstva nad Sovietmi vyvolali vlnu eufórie ústiacu do protisovietskych demonštrácií. Práve tieto nepokoje využili Sovieti na odstránenie Dubčeka z pozície 1. tajomníka ÚV KSČ a jeho nahradenie Husákom. Prvé výročie augustovej okupácie so sebou prinieslo najintenzívnejšie demonštrácie proti režimu, v niektorých mestách dokonca vyrástli na uliciach barikády. Nové stranícke vedenie na čele s Husákom pomocou bezpečnostných oddielov však demonštrácie krvavo potlačilo, výsledkom čoho boli dokonca obete na ľudských životoch. To bol aj smutný koniec Pražskej jari, pretože následné prijatie tzv. obuškového zákona definitívne zlomilo odpor obyvateľstva, prinieslo rezignáciu a vynútené zmierenie sa s novým normalizačným režimom, ktorý potom vládol 20 rokov.
Keby v auguste 1968 tanky násilne neukončili Pražskú jar, ako by vyzerala situácia v ČSSR? Pokračoval by reformný proces?
Pri tejto otázke sme na pôde dejín, ktoré sa nikdy nestali, odpoveď na ňu preto nemôže byť jednoznačná, môžeme hovoriť len o hypotéze. Reformný proces by sa bol bez zásahu vyvíjal ďalej, otázka je, akým smerom. Ak by neboli Sovieti zasiahli, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa požiadavky ľudí zamerali nad rámec Akčného programu a zrejme by došlo aj k spochybneniu vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti. Ako by za týchto okolností reagovali reformní komunisti, ťažko predpokladať. Sovieti by však nepochybne vojensky zasiahli, pretože v roku 1968 nebolo mysliteľné, aby v strede ich mocenskej sféry existoval štát realizujúci inú zahraničnú a v hlavných rysoch aj domácu politiku ako sovietsky vzor.
Ako sa zmenil život bežného človeka s nástupom normalizácie?
Nástup normalizácie priniesol návrat zdôrazňovania a faktického uplatňovania vedúcej úlohy KSČ a marxisticko-leninskej ideológie v spoločnosti. V praxi to znamenalo odbúranie vymožeností reformného procesu. Obnovila sa cenzúra, zrušili sa nekomunistické spolky, uzavreli sa hranice, ľudia boli kádrovaní a prívrženci reformného procesu prepúšťaní z práce. Ľudia rezignovali na dianie vo verejnom živote, ktorý sa stal výlučne záležitosťou straníckej nomenklatúry, kým občan sa sústredil na svoje súkromie.
Spomínalo sa na august 1968 v 70. a 80. rokoch? Dostala sa táto téma do učebníc alebo do novín?
Noví stranícky lídri sa tejto téme všemožne vyhýbali. Reprezentanti reformného procesu mali byť vytesnení z pamäti ľudí, boli hanlivo označení ako „pravicoví oportunisti“. O tomto období sa hovorilo ako o „krízových rokoch“ bez uvedenia bližších podrobností. Ľudia však na reformný proces nezabudli a pri každom výročí sovietskej invázie sa v krajine vyskytli letáky či nápisy odsudzujúce normalizačný režim a oslavujúce Dubčeka a ďalších lídrov reformného komunizmu.
Poznačila udalosť slovensko-ruské vzťahy?
Slováci vnímali otázku okupácie ako akciu Sovietskeho zväzu, resp. krajín Varšavskej zmluvy a stotožňovali ju skôr s komunistickým režimom ako s ruským geopolitickým záujmom. Treba tiež v tejto súvislosti spomenúť, že Sovietsky zväz (podobne ako ďalšie štáty Varšavskej zmluvy) sa v roku 1989, v dňoch pádu komunistického režimu, za inváziu ospravedlnil, čo bolo pre mnohých ľudí zadosťučinením.
Zhováral sa Tomáš Kysel