Vyzerajú „v pohode“. Chodia poctivo do školy, majú kamarátov, občas síce pridlho scrollujú sociálne siete, no na prvý pohľad im nič nechýba. No práve dnešné deti a tínedžeri často prežívajú ťaživé pocity, ktoré si dospelí ani nevšimnú – úzkosť, tlak na dokonalosť, pocit, že nie sú dosť dobrí. A čoraz častejšie aj osamelosť, hoci sú neustále online.
„Mnohé deti fungujú navonok dobre, ale vnútorne sa trápia viac, než si rodičia dokážu predstaviť,“ hovorí psychologička Monika Chovanová.
Prečo sa deti radšej zdôveria cudziemu človeku než vlastným rodičom? Čo ich dnes najviac trápi a aké chyby robíme, aj keď to myslíme dobre? V rozhovore s odborníčkou sa dozviete aj to, ako spoznať varovné signály a čo robiť, aby sa vaše dieťa nebálo prísť za vami aj s tými najťažšími vecami.
S akými problémami za Vami deti a mladí chodia najčastejšie?
Deti a mladí dnes najčastejšie prichádzajú s úzkosťou, stresom zo školy a tlakom na výkon. Veľkou témou je aj nízka sebahodnota a pocit, že „nie sú dosť dobrí“. Často riešia konflikty s rodičmi, ktorí im nerozumejú alebo majú na nich vysoké nároky. Významnou oblasťou sú aj vzťahy s rovesníkmi, vrátane odmietnutia alebo šikanovania.
Stále častejšie sa objavuje aj kyberšikana, ktorá nemá jasné hranice a zasahuje deti aj doma. Tínedžeri riešia aj identitu, sexualitu a otázky, kam patria. V praxi vidíme aj nárast depresívnych nálad a pocitov osamelosti. Výskumy poukazujú na to, že úzkostné ťažkosti zažíva významná časť mladých v populácií. Odporúčanie pre rodičov je všímať si zmeny správania a pýtať sa na prežívanie, nie len na výkon.
Prekvapilo Vás niečo na tom, čo mladí dnes prežívajú?
Prekvapujúca je najmä intenzita tlaku, ktorému mladí ľudia čelia, a to aj bez priameho vonkajšieho nátlaku. Veľkú rolu zohrávajú sociálne siete, kde sa neustále porovnávajú s ideálnymi obrazmi. Mladí ľudia majú pocit, že musia byť úspešní, obľúbení a šťastní zároveň.
Keď sa rodič v puberte zmení na nepriateľa: Ako komunikovať s tínedžerom bez hádok - ROZHOVOR
Oproti minulosti je menej priestoru na oddych a viac na výkon a prezentáciu. Objavujú sa aj problémy v mladšom veku, než to bolo kedysi. Výskumy po pandémii ukazujú nárast úzkostí a depresie u detí. Praktický príklad je dieťa, ktoré trávi hodiny online a napriek tomu sa cíti osamelé.
Prečo sa mladí radšej zdôveria psychologičke než rodičom?
Deti sa často boja reakcie rodičov, najmä hnevu, sklamania alebo kritiky. Majú pocit, že rodičia ich nebudú chápať alebo budú problém zľahčovať. Psychológ poskytuje neutrálny a bezpečný priestor bez hodnotenia. Dôležitý je aj pocit, že to, čo povedia, nebude mať okamžité následky.
Výskumy ukazujú, že deti sa viac otvárajú tam, kde necítia tlak na výkon alebo správanie. Praktický príklad je dieťa, ktoré radšej povie o šikane odborníkovi než rodičovi. Odporučila by som rodičom je reagovať pokojne a ukázať, že zvládnu aj náročné témy. Budovanie dôvery je proces, ktorý sa tvorí dlhodobo.
Aké sú dôvody, že deti necítia doma bezpečný priestor?
Najčastejším dôvodom je opakovaná skúsenosť, že ich pocity boli zľahčené alebo odmietnuté. Vety ako „to nič nie je“ alebo „nepreháňaj“ vedú k uzatváraniu sa. Rodičia môžu byť aj príliš kritickí alebo orientovaní na výkon. Dieťa sa potom naučí, že otvorenosť vedie k nepríjemným reakciám. Bezpečný priestor nevzniká jedným rozhovorom, ale opakovaným prijatím. Napríklad keď dieťa plače a rodič ho hneď opravuje, že to nie je na plač.
Akú chybu robia rodičia najčastejšie, aj keď chcú dobre?
Najčastejšie ide o tlak na výkon a porovnávanie s inými deťmi. Rodičia chcú motivovať, ale dieťa to vníma ako nedostatočnosť. Ďalšou chybou je rýchle riešenie problému namiesto počúvania. Dieťa potrebuje byť najprv pochopené, až potom vedené. Časté je aj bagatelizovanie emócií. Odporúčané je klásť otvorené otázky a prejavovať záujem. Dôležité je oddeliť výkon od hodnoty dieťaťa. To je jedna z najkľúčovejších vecí.
S akými témami prichádzajú tínedžeri najčastejšie?
Tínedžeri najčastejšie prichádzajú s témami identity, teda kto som, kam patrím a akú mám hodnotu. Veľmi silná je oblasť vzťahov – prvé lásky, odmietnutie alebo neistota v priateľstvách. Často riešia aj tlak na výkon v škole a obavy z budúcnosti, ktoré ich paralyzujú. Sociálne siete výrazne zvyšujú porovnávanie sa a pocit, že „ostatní to majú lepšie“.
Navonok bolo všetko v poriadku: Deti alkoholikov si nesú následky traumy celý život - ROZHOVOR
Objavujú sa aj otázky sexuality a prijatia vlastného tela. Príklad je tínedžer, ktorý sa cíti menejcenný, lebo nemá „dokonalý život“ ako na Instagrame. Mnohí zažívajú vnútorný konflikt medzi tým, kým sú, a tým, kým by „mali byť“. Často sa hanbia o týchto témach hovoriť doma. Odporúčanie pre rodičov je tieto témy normalizovať a nebagatelizovať ich. Pomáha aj otvorene hovoriť o vlastných pochybnostiach z minulosti, čím sa znižuje tlak na dokonalosť.
Stretávate sa u mladých aj s pocitmi úzkosti, osamelosti alebo nízkej sebahodnoty? Čo ich najčastejšie spúšťa?
Áno, tieto pocity sú dnes veľmi časté a v mnohých prípadoch sa navzájom prekrývajú. Úzkosť často spúšťa tlak na výkon, či už zo školy alebo z očakávaní okolia. Osamelosť vzniká aj napriek tomu, že sú deti neustále online, pretože im chýbajú hlboké vzťahy. Nízka sebahodnota je často dôsledkom porovnávania sa so sociálnymi sieťami. Významnú rolu zohráva aj kritika doma alebo nedostatok uznania.
Ako dieťa, ktoré má dobré výsledky, ale cíti sa nedostatočné, lebo rodič si všíma len chyby. Výskumy poukazujú na súvis medzi nadmerným používaním sociálnych sietí a úzkostnými stavmi. Spúšťačom môže byť aj odmietnutie rovesníkmi alebo šikana. Je potrebné posilňovať reálne vzťahy a oceňovať snahu, nielen výsledok. Dôležité je učiť deti rozpoznávať a pomenovať vlastné emócie a reagovať na ne.
Ako vyzerá moment, keď sa dieťa konečne rozhodne zveriť s niečím, čo ho ťaží? Je to preň náročné?
Tento moment je pre dieťa veľmi náročný, pretože zahŕňa veľkú mieru zraniteľnosti. Dieťa často dlho zvažuje, či sa vôbec zverí, a testuje si bezpečnosť situácie. Môže začať nepriamo alebo bagatelizovať problém, aby znížilo riziko odmietnutia. Typická veta býva: „Asi je to hlúpe, ale…“. V tej chvíli je kľúčová reakcia dospelého, ktorá rozhodne, či bude pokračovať.
Dieťa najprv povie len časť problému a čaká na reakciu. Ak rodič reaguje pokojne a prijímajúco, dieťa sa otvorí viac. Ak príde kritika alebo rýchle riešenia, okamžite sa uzavrie. Odporúčam počúvať bez prerušovania a neponáhľať sa do riešení. Dôležité je aj pomenovať odvahu dieťaťa, že sa zverilo. Takéto momenty budujú dlhodobú dôveru.
Ak by rodičia mohli počuť, čo vám ich deti hovoria medzi štyrmi očami, čo by ich podľa vás najviac prekvapilo?
Rodičov by najviac prekvapilo, aké silné pocity osamelosti a úzkosti deti prežívajú. Mnohé deti navonok fungujú dobre, ale vnútorne sa trápia. Častý je strach zo sklamania rodičov, ktorý ich brzdí v otvorenosti. Deti často preberajú zodpovednosť za náladu rodiča a nechcú ho „zaťažovať“. Ako dieťa, ktoré prežíva šikanu, ale mlčí, aby rodič nemal starosti.
Nevedeli ste v detstve, v akej nálade príde rodič domov? V dospelosti môžete trpieť CPTSD - ROZHOVOR
Objavuje sa aj silná sebakritika a pocit, že nie sú dosť dobré. Prekvapujúce je, ako málo deti hovoria o svojich emóciách doma. Výskumy ukazujú, že otvorená komunikácia v rodine výrazne znižuje psychické ťažkosti. Odporúčanie je aktívne vytvárať priestor na rozhovory bez tlaku. Rodičia by mali vedieť, že aj „tiché dieťa“ môže prežívať intenzívne vnútorné konflikty.
Ako môžu rodičia vytvoriť doma atmosféru, v ktorej sa dieťa nebude báť povedať aj nepríjemné veci?
Základom je bezpečná komunikácia bez hodnotenia a kritiky. Dieťa potrebuje zažiť, že jeho emócie sú prijaté, aj keď sú nepríjemné. Dôležitá je konzistentnosť – rodič reaguje pokojne nielen raz, ale opakovane. Veľmi podporný je pravidelný spoločný čas bez mobilov, kde sa prirodzene rozprávajú. Kvalitný čas posilňuje dôveru viac než množstvo času. Pomáha aj pomenovávanie emócií: „Vidím, že ťa to trápi.“ Rodičia by mali oddeliť správanie od hodnoty dieťaťa. Nereagovať prehnane ani na nepríjemné informácie. Dôležité je aj priznať si chybu ako rodič. Tým sa modeluje otvorenosť a bezpečie.
Čo by rodičia určite nemali robiť alebo hovoriť, keď sa im dieťa zverí s problémom?
Nemali by dieťa kritizovať ani zľahčovať jeho prežívanie. Vety ako „to nič nie je“ alebo „preháňaš“ vedú k uzavretiu. Nevhodné je aj okamžité hľadanie riešenia bez vypočutia. Dieťa potrebuje najprv pochopenie, až potom radu.
Prázdny pohľad po vypnutí tabletu: Psychologička radí, ako dostať deti z digitálneho sveta do reality - ROZHOVOR
Porovnávanie s inými deťmi znižuje jeho sebahodnotu. Rodič, ktorý začne prednášku namiesto počúvania, znižuje vzájomnú dôveru s dieťaťom. To vedie k tomu, že dieťa už nabudúce nepríde. Odporúčanie je najprv reflektovať emóciu: „Chápem, že ťa to bolí.“ Dôležité je nevytvárať pocit hanby. Reakcia rodiča rozhoduje o budúcej otvorenosti dieťaťa.
Ak rodič cíti, že sa jeho dieťa uzatvára a nechce sa rozprávať, ako môže citlivo prelomiť túto bariéru?
Ak sa dieťa uzatvára, je dôležité nevytvárať tlak, pretože ten uzavretie ešte posilňuje. Rodičia často robia chybu, že si chcú rozhovor vynútiť, čo vedie k odporu. Efektívnejšie je byť dostupný a vytvárať prirodzené situácie na kontakt. Výskumy ukazujú, že deti sa viac otvárajú pri aktivitách ako prechádzka alebo spoločná činnosť ako je rozhovor v aute, kde nie je priamy očný kontakt. Dôležité je rešpektovať tempo dieťaťa a jeho ticho. Pomáha aj zdieľanie vlastných pocitov zo strany rodiča. Rodič by mal opakovane dávať najavo, že je k dispozícii. Budovanie dôvery je dlhodobý proces.
Aké signály môžu naznačovať, že dieťa prežíva vážnejšie psychické ťažkosti a rodičia by mali vyhľadať odbornú pomoc?
Varovným signálom je výrazná zmena správania, napríklad stiahnutie sa z kontaktov. Dieťa môže stratiť záujem o aktivity, ktoré ho predtým bavili. Objavujú sa zmeny nálad, častý smútok alebo podráždenosť. Dôležité sú aj poruchy spánku alebo výrazná únava. Zmeny v stravovaní, ako odmietanie jedla alebo prejedanie, sú tiež signálom. Závažným varovaním je sebapoškodzovanie alebo výroky o beznádeji. Patrí sem aj náhle zhoršenie školského výkonu bez jasného dôvodu. Včasná pomoc výrazne zlepšuje prognózu. Rodičia by nemali čakať, že problém prejde sám. V takýchto prípadoch je vhodné vyhľadať psychológa alebo detského psychiatra čo najskôr.
