Cenzúra má aj pozitívne úlohy, upozorňuje Sámelová z katedry žurnalistiky

Cenzúra sa v postkomunistických krajinách automaticky spája s niečím negatívnym, no má aj pozitívne úlohy. V súvislosti s výročím prijatia zákona o cenzúre 13. septembra 1968, ktorý obmedzil slobodu slova až do marca 1990, to konštatovala Anna Sámelová z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhovore sa vyjadrila aj k snahám niektorých vládnych strán meniť tlačový zákon a porovnala, či sú v demokracii väčšou hrozbou majitelia médií alebo laickí autori statusov.

Pred 51 rokmi prijalo Národné zhromaždenie ČSSR zákon, ktorý obmedzil slobodu slova a na viac ako dve desaťročia zaviedol cenzúru. Čo vlastne cenzúra je? Je prítomná aj v súčasnosti?

Cenzúra sa v postkomunistických krajinách automaticky spája s niečím negatívnym, no má aj pozitívne úlohy. Cenzúra je predovšetkým akákoľvek kontrola informácií za účelom zásahu, alebo zabránenia ich šírenia. Cenzúrou je napríklad aj úradná kontrola osobných údajov alebo bankových údajov, ako sú rodné čísla či zdravotná dokumentácia a ďalšie, ktoré sa považujú za citlivé a štát sa ich zaväzuje chrániť pred zverejnením. Aj demokratické zriadenie tak pozná cenzúru ako nástroj na zaistenie ústavnosti v krajine. Cenzúra, ktorá sa však spája s vydavateľstvami, tlačou a rozhlasovými a televíznymi vysielateľmi je o zákaze a prijímaní slobodného slova a takáto cenzúra je v demokratických krajinách zakázaná. Neznamená to, že sloboda prejavu nemá mieru. Sloboda prejavu nemôže byť neobmedzená. Je limitovaná ústavnými a zákonnými normami. Ak štát vstupuje do slobody prejavu, neznamená to okamžite, že cenzuruje slobodu prejavu. Znamená to, že v zmysle svojich ústavných povinností zabezpečuje zmier a poriadok v krajine.

„Cenzúra v médiách na Slovensku nie je.“

Je cenzúra v médiách prítomná aj v súčasnosti?

Cenzúra v médiách na Slovensku prítomná nie je. V postkomunistických krajinách sa často mýli sloboda prejavu či sloboda slova a sloboda tlače či médií. Ide však o dve rôzne slobody, na ktoré sa vzťahujú iné zákony a iná zodpovednosť. Sloboda slova, alebo sloboda prejavu sa týka akýchkoľvek jednotlivcov, ktorí môžu šíriť akékoľvek myšlienky, vrátane klamstiev. Sloboda tlače alebo sloboda médií naopak zaväzuje médiá, aby šírili overené a overiteľné informácie. Zaväzuje editorov a jednotlivých novinárov, aby nešírili bludy.

„Snaha niektorých členov vládnych strán o zmeny tlačového zákona je nezmysel.“

Aktuálne sa niektorí predstavitelia strán vládnej koalície snažia novelizovať tlačový zákon. Chcú opätovne zaviesť právo na odpoveď ako aj pokuty v podobe, v akej boli v medzinárodne kritizovanom tlačovom zákone v roku 2008.

Je to úplný nezmysel, o čo sa momentálne snaží vládna politická garnitúra. Pretože vyžadovať môžeme opravu iba v situácii, ak sa niekto naozaj pomýlil, úmyselne aj neúmyselne, čiže ak šíril nepravdivé informácie. Pýtam sa ako môžeme žiadať opravu od niekoho, kto sa nepomýlil. Ide o zamieňanie si slobody prejavu so slobodou tlače. Jednou z výsad slobodných médií v demokratických krajinách je takzvaný princíp nezasahovania tretích strán. To znamená, že do redakčnej, editorskej činnosti nemôže vstupovať nikto zvonku, nijaký druh politika, nijaký druh lobistu, nijaký druh umelca. O tom, čo dané médiá publikujú, alebo nepublikujú, rozhoduje výlučne editor. Médiá pritom vedia, že bludy, klamstvá a dezinformácie šíriť nemôžu, ale na druhej strane to, čo šíria je výlučne v ich kompetencii.

„Majitelia médií sú v demokracii menšou hrozbou ako laickí autori statusov.“

Politici v tejto súvislosti často tvrdia, že médiá,  ich obsah ovplyvňujú ich vlastníci.

Ak hovoríme o klasických „inštitucionalizovaných“ médiách, tlači a vysielateľoch, tak tam rozhoduje výlučne editorská zodpovednosť. Samozrejme, že všetky médiá sú do istej miery manipulatívne, už len tým, že z toho množstva informácií, ktoré sa denne udejú majú médiá výsostné právo vybrať si, ktoré informácie nebudú a budú šíriť, kto bude predstaviteľom k danej téme. To všetko súvisí s duchom redakcie, s nastaveniami, ktoré v danej redakcii fungujú. Vydavatelia, alebo majitelia médií sú v demokratických krajinách menšou hrozbou ako laickí autori nie novinárskych prejavov v sociálnych médiách, pretože títo sa riadia výlučne slobodou slova, nie slobodou tlače. Dominantným médiom na Slovensku je v tejto chvíli Facebook, celkom určite nie noviny, rádiá, alebo televízie. Na Facebooku si môže publikovať kto chce, čo chce. Hociktorý politik, alebo imagemaker, alebo spindoktor nakrúti akékoľvek video, nahrá akýkoľvek zvuk, napíše akýkoľvek status a dá si to na internet. Všetky tieto informácie nepodliehajú editorskej zodpovednosti, napriek tomu sú šírené klasickými médiami. Situáciu komplikuje, že médiá založené na báze internetu šíria informácie prostredníctvom slobody slova. Je to do značnej miery neregulované prostredie, na rozdiel od tradičných médií, ktoré šíria svoje informácie na základe slobody tlače a to je prísne regulované prostredie. Pritom na Slovensku je relatívne dobrá legislatíva, ktorá sa týka slobody tlače. Stačí ju dôsledne uplatňovať.

„Na sociálnych sieťach sa zodpovednosť nedá dokázať.“

Hrozbou pre slobodu tlače sú teda nikým a ničím neregulované sociálne siete, fakt že statusy a sociálnych sieťach sa vydávajú za správy?

Problémom je publikovanie laikov na sociálnych sieťach, v médiách, ktoré pôsobia iba na internete a nič ich nereguluje. Klasickej žurnalistiky sa tento problém netýka. Má totiž určený rámec, zákonné a etické normy, ktorými sa riadi a na základe ktorých sa dá vyvodiť aj profesionálna zodpovednosť. Na sociálnych sieťach sa ale zodpovednosť nedá dokázať. Príkladom sú protižidovské statusy na facebookovom profile poslanca Národnej rady SR za Ľudovú stranu Naše Slovensko Stanislava Mizíka, za ktoré ho súd nepotrestal, lebo nedokázal, že statusy písal Mizík.