Keď sa 8. júna 1783 na juhu Islandu otvorila sopečná puklina Laki, nešlo len o ďalšiu erupciu. Nasledujúcich osem mesiacov sa z nej valila láva a do ovzdušia unikalo obrovské množstvo sopečných plynov. Dôsledky zasiahli nielen Island, ale aj veľkú časť Európy. Zničené pastviny, masový úhyn hospodárskych zvierat, hladomor a zvláštna „suchá hmla“ patria k najznámejším následkom tejto katastrofy.
Erupcia, ktorá patrila k najväčším v historických časoch
Laki je sústava sopečných puklín spojená so sopečným systémom Grímsvötn. Erupcia trvala od júna 1783 do februára 1784 a počas tohto obdobia sa na povrch dostalo približne 14 kubických kilometrov lávy. Vedci ju považujú za jednu z najväčších lávových erupcií zaznamenaných v historickej dobe.
Samotná láva zničila rozsiahle územia, no najvážnejšie následky mali plyny, ktoré sa dostali do atmosféry.
Jedovaté plyny poškodili krajinu aj hospodárstvo
Počas erupcie sa uvoľnilo mimoriadne veľké množstvo oxidu siričitého a fluórových zlúčenín. Tie následne kontaminovali vegetáciu, pôdu a vodné zdroje. Tráva na pastvinách sa stala nebezpečnou pre hospodárske zvieratá, ktoré po jej konzumácii trpeli otravami a ochoreniami kostí a zubov spôsobenými fluórom.
Historické záznamy uvádzajú, že uhynulo približne 80 % oviec, polovica hovädzieho dobytka a približne polovica koní na Islande. Keďže vtedajšie obyvateľstvo bolo vo veľkej miere závislé od chovu zvierat, išlo o obrovský zásah do zásobovania potravinami.
Hladomor pripravil krajinu o veľkú časť obyvateľov
Po úhyne zvierat nasledovalo obdobie známe ako Móðuharðindin, čo možno preložiť ako „roky utrpenia po hmle“. Nedostatok potravín, podvýživa a choroby spôsobili výrazný pokles populácie. Moderné výskumy uvádzajú, že Island v nasledujúcich rokoch prišiel približne o pätinu obyvateľov.
Vedci sa zhodujú, že hlavnú úlohu zohral hladomor vyvolaný stratou hospodárskych zvierat. O presnom podiele ďalších faktorov, ako boli infekčné choroby či možné zdravotné účinky znečisteného ovzdušia, sa však stále diskutuje.
Záhadná suchá hmla sa objavila nad Európou
Následky erupcie sa neobmedzili iba na Island. Počas leta 1783 sa nad veľkou časťou Európy objavila nezvyčajná hmla alebo opar, ktorý súčasníci opisovali ako suchý, štipľavý a dráždivý.
Ľudia hlásili pálenie očí, problémy s dýchaním a nezvyčajne červené sfarbenie slnka pri východoch a západoch. Dnes vedci spájajú tento jav s obrovským množstvom sírnych aerosólov, ktoré sa po erupcii rozšírili nad severnou pologuľou.
V tom čase nikto netušil, že príčinou zvláštneho počasia v Británii, Francúzsku či Nemecku je sopečná erupcia vzdialená tisíce kilometrov. Spojenie medzi javmi nad Európou a islandskou sopkou sa podarilo objasniť až neskôr.
Prečo patrí Laki medzi najväčšie katastrofy 18. storočia?
Laki nebola katastrofou jedného okamihu. Nezničila jediné mesto ani nevytvorila ikonický obraz skazy, ktorý by sa zapísal do dejín. Jej účinky sa rozvíjali postupne počas mesiacov a rokov.
Najprv prišla kontaminácia krajiny, potom úhyn zvierat, následne nedostatok potravín a napokon hladomor. Súčasne sa nad Európou šírilo znečistenie ovzdušia a klimatické podmienky boli v mnohých oblastiach nezvyčajné.
Práve kombinácia environmentálnych, hospodárskych a zdravotných následkov spôsobuje, že erupcia Laki je považovaná za jednu z najvýznamnejších prírodných katastrof v európskych dejinách.
Obnova trvala celé desaťročia
Dánske úrady, pod ktoré Island v tom období patril, začali po získaní informácií o rozsahu škôd organizovať pomoc. Historici však upozorňujú, že jej rozsah bol obmedzený a mnohé komunity sa museli spoliehať najmä na vlastné zdroje a miestnu solidaritu.
Hoci samotná erupcia skončila vo februári 1784, následky boli citeľné ešte dlhé roky. Počet obyvateľov sa na úroveň spred katastrofy vrátil až po niekoľkých desaťročiach. Erupcia Laki tak nebola pohromou jednej sezóny, ale udalosťou, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj Islandu na celé generácie.
