Kriedové správy

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Ikar
www.bux.sk

BRATISLAVA 17. januára 2018 (WBN/PR) – Výborne napísaný triler Kriedové správy vás vezme do 80-tych rokov, keď si chlapci kreslili kriedou symboly, zabávali sa a jedného dňa našli zohavené telo. Potom sa prenesiete do súčasnosti, keď sa mŕtvy opäť „prebúdza“ a prvý z chlapcov je mŕtvy…

V roku 1986 sú Eddie a jeho priatelia ešte iba chlapci na prahu dospievania. Dni trávia bicyklovaním okolo svojej ospalej anglickej dedinky a vymýšľaním vzrušujúcich hier. Keď kamarát Gav dostane na dvanáste narodeniny vedierko plné kried, po prvých rozpakoch ich darček nadchne. Na dohovorených miestach si kreslia kriedou panáčiky, svoj tajný kód obsahujúci správy, ktorým rozumejú iba oni. Potom ich však jeden tajomný kriedový panáčik privedie rovno k rozštvrtenému telu a tým sa ich životy navždy zmenia.

Poriadne sme sa zapreli do pedálov a po hrboľatej ceste sme zamierili hlbšie do lesa. Občas sa ozval nečakaný hluk a kŕdeľ škorcov alebo vrán vzlietol zo stromov. Raz či dva razy sa mi zdalo, že sa niečo mihlo v podraste. Možno zajac alebo líška. Tie sme v lese často vídali. „Stáť!“ zavelil Tučný Gav a všetci sme spustili nohy z pedálov na zem. Ukázal na ďalší strom, rovno pred nami.
Namiesto ruky bola na kmeni ďalšia kresba dievčaťa a pod ňou obrovská kopa lístia. Všetci sme si vymenili pohľad a potom sme zase pozreli na tú hromadu. Niečo z nej trčalo. „Ježiši!“ zhrozil sa Tučný Gav. Boli to prsty…

V roku 2016 je Eddie už dospelý, trochu osamelý muž a myslí si, že s deprimujúcimi zážitkami z minulosti sa už vyrovnal. Nečakane však dostane list, ktorý obsahuje kresbu jediného kriedového panáčika. Keď sa ukáže, že rovnakú správu dostali aj jeho priatelia, všetci to považujú za hlúpy žart… kým jedného z nich nenájdu mŕtveho.

Vtedy si Eddie uvedomí, že zachrániť sa znamená konečne zistiť, čo sa naozaj pred mnohými rokmi stalo.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Daniel Fischer:

C. J. Tudorová pracovala ako reklamná textárka a televízna hlásateľka, na živobytie si zarábala aj dabingom a vodením psov na prechádzky. V súčasnosti ju teší, že môže písať na plný úväzok.

Začítajte sa do novinky Kriedové správy:

Hlava dievčaťa ležala na kôpke oranžovohnedých listov.
Mandľové oči hľadeli na klenbu korún platanov, bukov a dubov, ale nevideli slnečné lúče, ktoré váhavo prenikali cez konáre a pozlacovali lesný porast. Nežmurkli, keď lesklé čierne chrobáky precupitali po zreničkách. Už nevnímali nič okrem tmy.
Bledá ruka vytŕčala z malého rubáša ušitého z lístia, akoby hľadala pomoc alebo ubezpečenie, že tam nie je sama. Nijaké však nemala nájsť. Ostatné časti tela ležali obďaleč, ukryté v odľahlých zákutiach lesa.
Neďaleko sa zlomila vetvička – v tichu ten zvuk znel ako výbuch petardy – a z lesného porastu vzlietol kŕdeľ vyplašených vtákov. Ktosi prichádzal.
Kľakol si k nevidiacej dievčine. Chvejúcimi sa prstami jej nežne pohladkal vlasy aj studené líce. Potom jej zdvihol hlavu, oprášil lístie prilepené k roztrhaným okrajom krku a opatrne ju vložil do ruksaku, v ktorom už mal úlomky kriedy.
Po krátkom zaváhaní sa načiahol a zatlačil dievčaťu oči. Napokon zatvoril zips na ruksaku, vstal a odniesol ho.
O niekoľko hodín dorazili do lesa policajti a forenzní technici. Očíslovali, odfotografovali, obhliadli a odviezli telo dievčaťa do márnice, kde zostalo niekoľko týždňov, akoby čakalo na doplnenie.
Nikdy sa ho nedočkalo. Po náleze nasledovali rozsiahle pátracie akcie, výsluchy a výzvy, no napriek najlepšiemu úsiliu detektívov a ľudí v meste hlavu nenašli a dievča nájdené v lese už nikdy neposkladali dohromady.

2016

Príbeh sa najlepšie rozpráva od začiatku.
Problém však spočíva v tom, že sme sa nikdy nezhodli, kedy sa ten príbeh vlastne začal. Vtedy, keď Tučný Gav dostal na narodeniny vedierko s kriedami? Keď sme sa pustili kresliť kriedové postavičky alebo keď sa začali objavovať samy od seba? Keď sa stala tá strašná nehoda? Alebo keď našli prvé telo?
Stalo sa toho veľa a myslím, že za začiatok by sme mohli považovať ktorúkoľvek z tých udalostí. Podľa mňa sa to však začalo v deň, keď sa v meste konal každoročný jarmok. Ten deň si pamätám najlepšie zo všetkých. Pravdaže, kvôli Waltzerovmu dievčaťu, ale aj preto, lebo po ňom už nič nebolo normálne.
Keby svet bol snehová guľa, zdalo by sa vám, že v ten deň prišiel nejaký ľahkomyseľný boh, silno ňou potriasol a zase ju položil na miesto. Aj po tom, ako sa pena a vločky usadili, nič už nebolo také ako predtým. Nie celkom. Cez sklo možno svet v guli vyzeral rovnako, ale v skutočnosti sa zmenil.
V ten deň som prvý raz stretol pána Hallorana, a keďže o začiatkoch viem svoje, predpokladám, že tento je rovnako dobrý ako ktorýkoľvek iný.

1986

„Dnes bude búrka, Eddie.“
Otec rád predpovedal počasie hlbokým, autoritatívnym hlasom ako ľudia v telke. Vždy to robil s absolútnou istotou, no zvyčajne sa mýlil.
Pozrel som cez okno na dokonale modrú oblohu, takú jasnú, že som musel trochu prižmúriť oči, aby ma neoslepila.
„Nevyzerá to na búrku, otec,“ namietol som s ústami plnými syrového sendviča.
„Pravdaže, lebo nijaká nebude,“ ozvala sa mama. Do kuchyne vošla ticho a nenápadne ako bojovník nindža. „Na BBC predpovedali horúci a slnečný víkend… a nehovor s plnými ústami, Eddie,“ dodala vyčítavo.
„Hmmmm,“ zahundral otec ako vždy, keď s mamou nesúhlasil, ale nemal odvahu upozorniť ju na jej omyl.
S mamou sa nikto neodvážil nesúhlasiť. Ľuďom vždy trochu naháňala ‒ a stále naháňa ‒ strach. Bola vysoká, mala krátke tmavé vlasy a hnedé oči, ktoré iskrili smiechom alebo celkom stmavli od hnevu (takže ste ju nechceli rozhnevať, rovnako ako Neuveriteľného Hulka).
Mama bola lekárka, ale nie normálna doktorka, ktorá láta ľuďom nohy a pichá im injekcie. Otec mi raz vysvetlil, že mama „pomáha ženám, ktoré sa ocitnú v problémoch“. Nespresnil, o aké problémy ide, no usúdil som, že určite sú veľmi vážne, keď tie ženy musia vyhľadať lekársku pomoc.
Aj otec pracoval, ale z domu. Písal rôzne články pre časopisy a noviny, no nie celý čas. Niekedy sa sťažoval, že mu nikto nechce dať prácu, alebo sa roztrpčene zasmial: „Tento mesiac nemám čitateľov, Eddie.“
V detstve som bol presvedčený, že otec nemá „poriadnu prácu“. Správny otec by mal nosiť oblek s kravatou, každé ráno odchádzať do úradu a domov sa vracať až na večeru. Môj otec však odchádzal do hosťovskej izby, kde sedel pri počítači v pyžame a tričku, niekedy aj neučesaný.
Ani výzorom sa nepodobal na ostatných otcov. Mal veľkú huňatú bradu a dlhé vlasy, ktoré si zväzoval do chvosta. Dokonca aj v zime nosil skrátené deravé džínsy a vyblednuté tričká s menami bývalých hudobných skupín, najmä Led Zeppelin a Who. Niekedy si obul aj sandále.
Tučný Gav vyhlásil, že môj otec je „šibnutý hipisák“. Zrejme mal pravdu, no vtedy som to považoval za urážku a strčil som doňho. On ma zvalil na zem a domov som sa dotackal s novými modrinami a krvavým nosom.
Pravdaže, neskôr sme sa udobrili. Tučný Gav vedel byť poriadny kretén ‒ patril k tučným deťom, ktoré sa správajú najhlučnejšie a najprotivnejšie, aby odstrašili skutočných tyranov ‒, no zároveň bol mojím najlepším priateľom. V živote som nespoznal vernejšieho a veľkodušnejšieho človeka.
„Staraj sa o svojich priateľov, Eddie Monster,“ dohováral mi vážne. „Priatelia znamenajú všetko.“
Eddie Monster bola moja prezývka. Dali mi ju, lebo moje priezvisko je Adams ako v Rodine Addamsovcov. Chlapec v Rodine Addamsovcov sa volal Pugsley a Eddie Monster bol postava z Monsterovcov, no vtedy znela logicky, a ako to už s prezývkami býva, sedela mi.
Eddie Monster, Tučný Gav, Železný Mickey (pre obrovský zubný strojček), Hoppo (David Hopkins) a Nicky. To bola naša banda. Nicky nemala prezývku, lebo bola dievča, hoci horlivo predstierala, že ním nie je. Nadávala, liezla na stromy a vedela sa biť takmer rovnako dobre ako väčšina chalanov. Napriek tomu vyzerala ako dievča, a veľmi pekné, s dlhými červenými vlasmi a bledou pokožkou posiatou maličkými hnedými pehami. Vtedy som si však jej výzor veľmi nevšímal.
V tú sobotu sme mali dohodnuté stretnutie. Stretávali sme sa takmer každý víkend a zakaždým sme zašli k niekomu domov, na ihrisko alebo do lesa. Táto sobota však bola mimoriadna vďaka tradičnému jarmoku, ktorý sa konal v parku neďaleko rieky. Tento rok nás tam prvý raz pustili samých, bez dozoru dospelej osoby.
Tešili sme sa naň celé týždne, odkedy vylepili po meste plagáty. Lákali ľudí na autodróm, vesmírne rakety, pirátsku loď a orbiter. Vyzeralo to celkom sľubne.
„Hotovo,“ oznámil som, keď som čo najrýchlejšie spratal syrový sendvič. „Spomenul som, že sa mám stretnúť s ostatnými pred parkom o druhej?“
„Áno, ale drž sa hlavných ciest,“ kládla mi na srdce mama. „Nechoď skratkami a nerozprávaj sa s neznámymi ľuďmi.“
„Neboj sa, nebudem.“
Skĺzol som zo stoličky a zamieril k dverám.
„A vezmi si ľadvinku.“
„Ale, mamíííí!“

Milan Buno, literárny publicista

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Firmy a inštitúcie Bux.sk