TOKIO 11. marca (WEBNOVINY) – Japonec Takayuki Sato, 71-ročný rybár, stúpa v gumených rukaviciach a dvoma vedrami vody po schodoch cintorína.
Občas sa zastaví a smutno zahľadí na oceán, potom sa s ťažkým srdcom presúva pomedzi náhrobné kamene k ďalším hrobom.
Na cintoríne sú aj pomníky jeho manželky a matky, ktoré zahynuli pri minuloročnom zásahu cunami. Ich telá sa nikdy nenašli. Sato v osudný deň prišiel tiež o svojho najlepšieho priateľa, tetu, strýka, dom a tri lode. V priebehu niekoľkých minút stratil všetko zo svojho „starého“ života.
Rybárske mestečko Minamisanriku, ktoré leží na severovýchode Japonska, vlny cunami prakticky vymazali z mapy. Oblasť známa lovom chobotníc a morských rias sa dodnes nedokáže spamätať z minuloročnej prírodnej katastrofy.
„Bojím sa byť sám,“ povedal Sato pre agentúru AP, s rozpačitým úsmevom sa dotkol náhrobného kameňa svojej ženy a dodal: „Skúšam myslieť na mnoho iných vecí. Občas ma prekvapuje, že dokážem ďalej žiť.“
Malé rybárske mestečko sa po katastrofe takmer vyľudnilo. Tí, čo prežili, odišli za prácou preč. Populácia v meste však v posledných mesiacoch začala rásť, no domácim je jasné, že mesto už nebude nikdy také, ako pred 11. marcom 2011.
Obrazom: Mestečko Minamisanriku sa spamätáva po katastrofe
Video: Zásah cunami v Minamisanriku (11. marca 2011)
Najhoršia za 900 rokov
Údolie pod cintorínom, kde boli ešte pred rokom domy a obchody, pokrýva iba planina, trosky zničenej nemocnice a ruiny ďalších stavieb.
Tento smutný pohľad je možné vidieť takmer na celom pobreží severovýchodného Japonska.
Trosky síce boli odstránené, ale žiadna výrazná rekonštrukcia sa ešte nezačala. Cunami v Minamisanriku nie je výnimočný jav. Za posledných 120 rokov zasiahli ničivé vlny túto pobrežnú oblasť štyrikrát.
Takayuki Sato si dobre pamätá aj na rok 1960. Vtedy ho vlny cunami ako 19-ročného mladíka pripravili o domov a zabili 40 ľudí. Jeho rodina si vtedy postavila pri pobreží nový dom, ale dnes na to už Sato ani nepomýšľa. Cunami z 11. marca predstavovali najhoršiu tragédiu v 900-ročnej histórii mestečka.
Pre Sata je najťažšie bojovať s osamelosťou. Tento súboj zvádza každý deň. Sirény hlásili príchod cunami, spomína smutný rybár na chvíle, ktoré mu zmenili život.
Jeho manželka a matka utiekli do domu strýka, ktorý žil na miernom kopci. Takayuki Sato sa práve vracal z prístavu, keď z neďalekého pohoria sledoval momenty skazy. Tmavá voda pohltila domy, ulice a zmietla ľudí zo striech ich domov.
Až do ďalšieho rána nemohol nič robiť, tak sa uchýlil do evakuačného centra a dúfal, že tam stretne svoju rodinu. Jeho príbuzní však patrili k 292 obetiam, ktoré zahynuli v Minamisanriku.
Obrazom: Zemetrasenie v Japonsku – prvé fotografie
Problémy s bývaním
Podľa miestnych úradov už nikto nežije v údolí pri pobreží. Väčšina preživších, vrátane Sata, sa chcú presťahovať do vyššie umiestnených lokalít, i keď by to predstavovalo úplnú premenu ich doterajšieho životného štýlu.
„O desať rokov bude Minamisanriku úplne iné mesto ako teraz,“ tvrdí pre AP Osamu Takahashi, majiteľ jedálne, ktorú otvoril len pred mesiacom v dočasnom nákupnom centre vedľa provizórneho parkoviska.
Mesto plánuje postaviť niekoľko bytov, nemocnicu a úrady v neďalekých kopcoch. Podľa odborníkov je to však projekt na štyri až päť rokov.
„Ak je bezpečnosť prioritou, potom sa ľudia budú musieť rozdeliť, čo môže ohroziť existenciu celého mesta,“ varuje profesor Katsuya Hirano z univerzity v Tohoku, ktorý radí pri tvorbe rekonštrukčného plánu. „Je to zložitý problém,“ dodáva.
Ďalšou prioritou ostáva po roku aj obnova tradičného rybárstva. Po tragédii z 11. marca prišlo Minamisanriku o 90 percent rybárskych lodí a desiatky rybárov.
„Minamisanriku je rybárske mestečko, ak sa rybárstvo neobnoví, potom zvyšok obyvateľov mesta bude mať problém sa uživiť,“ povedal pre AP 61-ročný rybár Yasufumi Miura, ktorý je synovcom Takayukiho Sata.
Obrazom: Takto sa zmenilo Japonsko za 12 mesiacov
Radosť s vnučkou
Mnoho obyvateľov mesta zvažuje, či do smrti budú mať ešte vlastný domov. Podobne uvažuje i Osamu Takahashi. Mnoho ľudí si nebude môcť postaviť nový dom, hoci japonská vláda poskytla obetiam hypotéky s nízkymi úrokmi. Majiteľ jedálne tak pochybuje, či si kúpi dom v bezpečí neďalekého pohoria: „Mám 53 rokov, neexistuje žiadna záruka, že dokážem splatiť hypotéku.“
Po čistení hrobov sa Takayuki Sato vracia do bytu k svojmu synovi a 4-ročnej vnučke, ktorí žijú v byte 30 minút cesty od mesta. Sato sa zmieril so svojim osudom a o tragédii s nikým nehovorí. „Chcel som odísť preč od oceánu, ale zároveň som nemohol, kým sa nenájdu telá mojej manželky a matky,“ dodal na záver Sato. Informácie pochádzajú z agentúry AP.
Obrazom: Japonsko týždeň po tragédii
