Tadžické mesto Chudžand je druhým najväčším mestom v strednej Ázii. Oproti Dušanbe však má v rukách tromf v podobe výnimočnej histórie miesta, kde sa zastavil aj Alexander Veľký a v podobe živého a farebného trhoviska v srdci mesta.
Alexandrovo mesto na brehu rieky
Tadžikistan je nielen najmenšou krajinou stredoázijskej „päťky“, ktoré kedysi patrili pod obrovský Sovietsky zväz, ale zároveň aj najchudobnejšou. Návštevník to však na prvý pohľad necíti, pretože ho očarí ráz krajiny, v ktorej sa ocitol. Stačí prejsť uzbecko-tadžickú hranicu a terén sa začne dvíhať do výšky. Tadžikistan patrí k najhornatejším krajinám sveta a rovín či úrodnej pôdy tu je ako šafranu. Sever krajiny tiež pretkávajú hory, no pretína ho aj slávna rieky Syrdarja, okolo ktorej tu vznikala v minulosti dávna, staroveká civilizácia. Strediskom severu sa stalo mesto Chudžand. Považujú ho za jedno z najstarších miest strednej Ázie, za mesto v ktorom sa zastavil Alexander Veľký a kadiaľ viedli bočné trasy Hodvábnej cesty. Treba hľadať ešte viac superlatívov pre to, aby sa tu človek zastavil a strávil tu deň či dva?
Chudžand zaberá nížinu vtesnanú medzi kopce. Miestni im hovoria „Mongolské hory“ pretože podľa nich ich mali prekonávať Mongoli na svojej krvavej výprave naprieč strednou Áziou. Sú krásne. Skalnaté, zašpicatené, no na niektorých miestach dokonca pripomínajú pieskové duny zaliate slnkom. Príroda toho dokáže neskutočne veľa. Syrdarja rozdeľuje mesto na jeho starobylé, historické centrum s priľahlými štvrťami a na mesto moderné, kde vyrástli počas sovietskej éry sídliská s panelákmi. Koryto Syrdarje je obrovské a človeka prekvapí, aká je na prvý pohľad voda v rieke čistá. Svoju vyše 2000 kilometrovú púť začína rieka v úrodnej Ferganskej kotline, kde sa zrodí z dvoch prítokov a pokračuje až k Aralskému jazeru, ktoré však posledné desaťročia mizne pred očami. Uzbecké bavlníkové plantáže a ich zavodňovanie si vyžiadalo krutú daň, a tak dnes Syrdarja jednoducho vysychá. Na nábreží rieky, ktorú Alexander Veľký a starovekí Gréci volali Jaxartes, za posledné roky vybudovali príjemný park ozdobený bustami velikánov tadžickej či perzskej histórie, ktorá je na týchto miestach veľmi úzko prepletená. Spomedzi všetkých tvári hľadiacich na mesto púta najväčšiu pozornosť Bú Ali Siná, ktorého západný svet pozná ako slávneho lekára Avicennu. Za parkom si každý všimne mohutné múry niekdajšej pevnosti či citadely. Bolo to tu, kde mal Alexander Veľký založiť pevnosť s menom Alexandria Eschaté, teda „Najvzdialenejšia Alexandria“ celého Alexandrovho sveta. Pevnosť prešla modernou rekonštrukciou a dnes sa za jej bránou nachádza historické múzeum s niekoľkými vzácnymi artefaktmi z tadžickej histórie, ale aj moderné mozaiky z dobyvateľovho života, ktoré hovoria o tom, že Alexander padol na svojom ťažení v Indii a nie v Babylone, ako sa najčastejšie uvádza v historických prameňoch.
Pri hrobka miestneho šejka
Srdcom starého mesta je rozľahlé námestie doplnené o fontánu, ktorá sem-tam strieka vodu, no väčšinu času zíva prázdnotou. Ak človek pozoruje námestie z diaľky, fascinuje ho neutíchajúci život celého miesta, pretože ľudia sa tu miešajú hlava nehlava a vír chaosu každého strhne. Dominantou námestia je obrovská budova bazáru Pandžšanbe, no skutočnú historickú hodnotu má náboženský komplex z 12.storočia stojaci naproti. Ústrednou budovou celého komplexu je staré mauzóleum postavené pre básnika a zároveň panovníka, šejka Muslihiddína Chudžandího. Podľa legiend vedel privolávať zázraky a hoci ho po smrti pochovali na perifériu vtedajšieho Chudžandu, neskôr preniesli jeho telo sem a postavili mu mauzóleum. Pôvodnú stavbu zničili Mongoli a hoci ju postavili nanovo o dvesto rokov neskôr, ani tá nevydržala nápor storočí a zmizla. Preto dnes domáci hovoria, že súčasné mauzóleum pochádza zo 16.storočia. Podobá sa na mnohé iné hrobky v neďalekom Uzbekistane, ktoré vznikali v rovnakých obdobiach. Na kupolách sedia snáď stovky holubov a ďalšie sa prechádzajú námestím pod maličkým minaretom stojacim opodiaľ. Niekoľko starších žien im hádže zrno a malé deti sa okolo nich naháňajú a snažia sa ich naplašiť. Súčasťou komplexu je aj moderná mešita s piatimi kupolami a vysokým minaretom. Sem sa v pravidelných intervaloch schádzajú domáci k svojim modlitbám, pretože je najdôležitejšou mešitou celého mesta. Pred mešitou sedí niekoľko starších mužov s dlhými bielymi a šedivými bradami. Na hlavách majú tradičnú čiapočku zvanú doppa so štvorcovým pôdorysom ozdobenú výšivkou. Bavia sa, gestikulujú a napokon si rozložia hru tavla a ozývajú sa údery kocky o drevenú podložku. Občas sa okolo prejde žobrák s natiahnutou rukou, ale málokto sa pri ňom pristaví, aby mu vtisol do dlane mincu. Kto sleduje prúd ľudí, skôr či neskôr skončí priamo na trhovisku Pandžšanbe.
Bazárové očarenie
Trhovisko, alebo ak chceme bazár Pandžšanbe, je srdcom celého Chudžandu. Tu sa deje všetko dôležité, tu sa stretávajú ľudia, preberajú obchod, súkromie a kto nenavštevuje bazár, ten sa veľakrát nedozvie žiadne novinky z mesta či krajiny. Bazár nie je len o nakupovaní, ale o spoločenskom živote. Chudžanský bazár Pandžšanbe patrí k najväčším trhoviskám celej strednej Ázie a sám o sebe je tak príťažlivým miestom, že dokáže pritiahnuť návštevníkov. Naokolo stojí niekoľko výstavných budov, no najväčšou je samotný bazár, ktorý je postavený v monumentánej stalinistickej architektúre. Bazár začína dávno pred miestom, kde do neho vkročí noha návštevníka. Obchodníci a obchodníčky svoje improvizované predajne či stánky rozložili pred hlavný vstup. Niektorí majú naozaj stánky, no mnohí predávajú tak, že sedia v prachu ulice, pred sebou majú vyložené obrusy či deky a na nich niekoľko drobností od ovocia až po med. Každý sa snaží prežiť, zarobiť pár somonov a predať prebytky zo svojich záhrad. Najkrajšie obchodíky sú tie, ktoré predávajú miestny chlieb zvaný non alebo lepjoška, ako ho volajú rusky hovoriaci obyvatelia. Má okrúhly tvar a na slnku sa trbliece akoby bol potretý zlatom. Domáci si ho zahryzujú k polievke, podáva sa k prílohe alebo len tak k čiernemu či zelenému čaju. Vo vnútri bazáru človek na sebe spozoruje stovky očí. Turista tu v Chudžande je stále vnímaný pomerne exoticky, pretože sem nezavíta veľa ľudí. Mäso visí na železných hákoch vo výklade a stačí ukázať a mäsiar ho šikovne naporciuje. Aj tu sa veci menia. Pred piatimi rokmi tu výklady neboli a mäsiar okrem krájania odháňal dobiedzajúce muchy. V strede bazáru predávajú obchodníci s melónmi a dyňami. Naukladali ich na seba a keby ich chcel niekto počítať, posedeli by si tu niekoľko hodín. O stredoázijských melónoch sa môžu písať básne a legendy, také sú sladké a chutné. Ženy predávajú z pultov naukladané vajcia, čaje, koreniny, sušené ovocie, ale aj čerstvé ovocie a zeleninu. Bazár je plný zaujímavých ľudí. Ženy nosia na hlavách väčšinou šatku zakrývajúcu vlasy a telo majú ponorené do farebných šiat. To je pre Tadžikistan typické, že ženské oblečenie hrá mnohými farbami. Niektoré tváre majú ázijskejšie črty než iné a vidno to najmä na šikmých očiach, prípadne červenších lícach, aké zvyknú mať obyvatelia Kirgizska. Muži s vozíkmi čakajú sústredení na jednom mieste a keď na nich niekto kývne, hneď vyletia a zarobia si pár drobných. Mnohí totiž na bazár chodia nakupovať na celý týždeň či mesiac, a tak nákup sprevádza niekoľko veľkých vriec. Chaos bazáru pretiekol aj za jeho hranicu a zaplavil okolité uličky, kde sa tiež niekoľko hodín denne nakupuje a predáva. Takéto miesta človeka jednoducho neomrzia.
Po stopách Lenina
Po čase strávenom v Chudžande si človek všimne, že mesto je plné sôch a pamätníkov. Mnohé sú mimo starého mesta, no aj tu by sme našli sochu významného Kamala Chudžandího, ktorý svojimi veršami obveseľoval perzský svet v 14.storočí. Domáci sú na svojho rodáka hrdí, a preto mu vyčlenili miesto v parku len pár desiatok metrov od bazára. Kúsok za riekou Syrdarja leží obrovský, monumentálny priestor typický pre sovietskych plánovačov mesta. Dlhé roky tento priestor ľudia poznali ako Leninovo námestie, pretože tu stála obrovská, takmer trinásť metrov vysoká socha Lenina. Nielen to, celý Chudžand sa niekoľko desaťročí na sovietskych mapách označoval ako Leninabad, teda Leninovo mesto. Až po páde režimu sa v roku 1991 opäť ľudia mohli vrátiť k starému názvu aký používajú dodnes. Leninova socha tu stála až do roku 2011, kedy ju v noci dali dole a na jej mieste vyrástol „otec tadžického národa“ Ismaíl Sámání. Ten sa na Chudžand díva dodnes z vysokého podstavca a v zdvihnutej ruke zviera tadžickú korunu ozdobenú siedmi malými hviezdičkami. Miestni si toto miesto obľúbili a v priľahlom parku často posedávajú a oddychujú od mesta a jeho rušných ulíc. Leninova socha sa však nadobro nestratila ako by sa mohlo zdať. „Presunuli ju na okraj obytnej štvrte,“ vravia miestni a ukazujú smer, akým sa treba vybrať. Objavia sa ulice, paneláky, vonku pred nimi sedia ľudia a spomedzi korún stromov vykukne hlava sovietskeho revolucionára. Tam sa dnes ukrýva Lenin, ďaleko od pohľadov ľudí, no stále v ich tesnej blízkosti. Vedľa sochy preniesli z mesta aj červený kosák s kladivom a socialistická idylka je na svete. Dodnes tu viacero ľudí verí na ideály spojené s Leninovou osobou, ale už sú v menšine. Park dotvára ešte jeden zabudnutý pomník, ktorý spomína obete v ničivej afganskej vojne. Pri ňom je ticho, nikto sa tu nezastaví, akoby chceli ľudia zabudnúť.
