Česká energetika patrí v regióne medzi stabilnejšie systémy, jej najväčším problémom je však podľa analytika Martina Jiruška nedostatok vízie a koncepcie. Za silné stránky v rozhovore pre SITA a portál SITA Energetika označil vybudovanú infraštruktúru, prepojenie so susednými štátmi a členstvo Česka v Európskej únii.
Česká energetika podľa Jiruška stále ťaží zo silnej infraštruktúry v elektroenergetike, ako aj v oblasti ropy a plynu. Výhodou boli doteraz aj domáce zásoby uhlia, táto výhoda sa však bude v najbližších rokoch postupne vytrácať.
Za najslabšiu stránku označil chýbajúcu dlhodobú predstavu o smerovaní energetiky. Problémom je podľa neho zatváranie očí pred dekarbonizáciou, elektrifikáciou ekonomiky a zmenami v priemyselnej výrobe. Ako príklad uviedol aj prístup českej politiky k elektromobilite.
Podľa Jiruška politické vedenie krajiny dlhodobo vytvára dojem, že sa možno vrátiť k starému modelu energetiky a priemyslu. Otvorená a vysoko industrializovaná česká ekonomika sa však podľa neho bude musieť výrazne prispôsobiť technologickým aj regulačným zmenám.
Česká energetika patrí v regióne medzi najstabilnejšie, no zároveň stojí pred zásadnou transformáciou. Čo dnes považujete za jej najsilnejšiu a najslabšiu stránku?
Medzi silné stránky možno zaradiť silnú infraštruktúru a stále ešte aj zásoby jednej z významných surovín v energetickom mixe – uhlia. Táto výhoda sa však pravdepodobne čoskoro vytratí. Ďalšou výhodou je vybudovaná infraštruktúra, a to tak v elektroenergetike, ako aj infraštruktúra v oblasti ropy a plynu. S tým súvisí ďalšia silná stránka, ktorou je solídne prepojenie s okolitými štátmi.
Asi najsilnejšou stránkou českej energetiky, hoci s tým možno mnohí nebudú súhlasiť, je členstvo ČR v EÚ. Do budúcnosti bude členstvo v EÚ pre Česko úplne zásadné, a to zďaleka nielen v energetike.
Biometán na Slovensku brzdia povoľovanie, náklady a neisté pravidlá - ROZHOVOR
Medzi slabé stránky by som zaradil nedostatok vízie a koncepcie. S tým súvisí aj zatváranie očí pred vývojom, ktorý prebieha okolo nás, najmä pred dekarbonizáciou, elektrifikáciou ekonomiky a zmenami charakteru priemyselnej výroby. Typickým príkladom je vzťah k elektromobilite.
Zatiaľ čo z vedenia štátu dlhodobo zaznieva skepsa voči alternatívnym pohonom a otvorený odpor voči koncu využívania fosílnych palív, európski výrobcovia, a s nimi aj tí českí – stačí sa pozrieť na Škodu Auto –, sa usilujú rýchlo prispôsobiť novým trendom a silnejúcej čínskej konkurencii.
Politické vedenie krajiny dlhodobo predáva voličom ilúziu, že sa môžeme vrátiť v čase – k ostrovnej prevádzke či tradičnému priemyslu, bez toho, aby jasne definovalo, čo to znamená, prečo je tradičný a či je to vôbec dobre. Niektorí politici to robia viac, niektorí menej, ale stále dosť na to, aby to bol problém. Otvorená a vysoko industrializovaná česká ekonomika sa totiž bude musieť vývoju veľmi výrazne prispôsobiť.
2. Česko už dnes opiera veľkú časť výroby elektriny o jadrové elektrárne. Dokážu nové bloky v Dukovanoch včas nahradiť časť dosluhujúcich zdrojov a udržať jadro ako základ českej energetickej bezpečnosti?
Som skôr skeptický. Jeden nový blok, ak sa postaví, nahradí len o niečo viac ako polovicu Dukovian. S ďalšou výstavbou klasických jadrových blokov to nevyzerá reálne, aspoň nie za súčasných podmienok. Nie sú pre ne vhodné trhové podmienky a štátu sa takéto nákladné projekty financovať nechce.
Malú nádej môžu predstavovať malé modulárne reaktory, no aj do nich sa podľa môjho názoru vkladajú príliš veľké nádeje. Profitovať z nich budú tí, ktorí ich začnú zavádzať až neskôr, keď bude trh s nimi rozbehnutý – ak sa vôbec rozbehne. Prví používatelia tejto technológie, medzi ktorých by zrejme chcelo patriť aj Česko, však ponesú veľké počiatočné náklady.
3. Akú úlohu má v českej energetickej politike ČEZ? Je jeho dominantné postavenie výhodou pri veľkých investíciách, alebo môže brzdiť konkurenciu, inovácie a vstup nových hráčov na trh?
Má zásadnú úlohu, a to aj politickú. Problémom je jeho hybridná povaha. Na jednej strane je komerčne pôsobiacou firmou, ktorá prijíma rozhodnutia s ohľadom na zodpovednosť voči akcionárom. Na druhej strane by mala realizovať koncepčné kroky určené vládou, ktoré v energetike nemusia byť vždy založené na krátkodobej finančnej výhodnosti.
To je napokon aj kameň úrazu pri výstavbe jadrových zdrojov. Sú mimoriadne nákladné a majú problematickú návratnosť. ČEZ je teda v zložitej pozícii medzi komerčnými záujmami a očakávaniami štátu.
4. Malo by Česko úplne ovládnuť alebo zoštátniť ČEZ, ak chce riadiť jadrovú výstavbu, ceny elektriny a energetickú transformáciu? Alebo by takýto krok priniesol viac právnych, finančných a trhových rizík?
Je to veľká právna, ekonomická a najmä politická otázka. Súčasný trh nevie poskytnúť podmienky pre nákladné investície, ako som uviedol vyššie. Väčšia účasť štátu a posun späť k jeho silnejšej úlohe je preto cestou, ktorá sa v situácii, keď budú takéto veľké investície potrebné, javí ako možná.
Zoštátnenie by znamenalo jednoduchší rozhodovací proces a možnosť priamočiarejšie formovať energetiku. Zároveň je to však mimoriadne politicky citlivé. Vyššie náklady štátu, teda daňových poplatníkov, by niekto musel politicky obhájiť. Problém energetiky však spočíva v tom, že si vyžaduje plánovanie ďaleko za horizont jedného volebného obdobia, na čo má len máloktorý politik odvahu.
5. Kde vidíte najväčšie riziko pre českú energetiku v najbližších rokoch – v cenách elektriny, pomalom povoľovaní projektov, stave sietí, závislosti od dovozu technológií alebo v nedostatku investícií do nových zdrojov?
Riziko vidím práve v tom „prešľapovaní“ na jednom mieste, ktoré som spomenul pri prvej otázke. A v nedostatku vízie a odvahy, pretože rozhodnutia, ktoré musíme urobiť – pri výstavbe zdrojov a infraštruktúry –, sú v konečnom dôsledku drahé, a teda politicky nepopulárne.
Možno to znie filozoficky, ale má to praktické dôsledky. Neochota prijímať aj bolestivé rozhodnutia vedie k tomu, že namiesto toho, aby sme vývoj využili vo vlastný prospech, napríklad v technologickom rozvoji, necháme sa ním unášať. Namiesto toho, aby sme európske politiky a podmienky transformácie spoluvytvárali, nezostane nám napokon nič iné, než sa prispôsobiť podmienkam, na ktorých sme sa nepodieľali.
Kto je Martin Jirušek?
… pôsobí ako docent na Katedre medzinárodných vzťahov a európskych štúdií na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity a zároveň je výkonným redaktorom Politologického časopisu. Pracuje tiež ako konzultant a analytik. Realizoval viacero výskumných projektov v strednej a východnej Európe, Rusku a Spojených štátoch. Vo svojej práci sa zameriava na geopolitiku, energetickú bezpečnosť, Rusko, Spojené štáty a transatlantický rozmer energetickej bezpečnosti.
