Politické hnutie s názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ -DS) vzniklo pod pôvodným názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDK) v januári 2000. Ide o stredopravicovú konzervatívno-liberálnu politickú stranu.
Stranu SDKÚ-DS založil Mikuláš Dzurinda, ktorý bol bývalým hovorcom a neskôr predsedom Slovenskej demokratickej koalície(SDK). SDK vznikla ešte v roku 1997 dočasným združením piatich opozičných strán, tvoriacich vtedy ešte koalíciu:
Išlo o dočasné zoskupenie s cieľom vyhrať parlamentné voľby v roku 1998, ktorého členovia sa mali podľa dohody po čase vrátiť do pôvodných strán. Niektorí na čele s Mikulášom Dzurindom (predtým KDH) tento krok odmietli a tak vznikol nový politický subjekt SDKÚ, ktorý bol zaregistrovaný Ministerstvom vnútra SR dňa 18. februára 2000. V tom istom roku sa súčasťou strany stala Únia živnostníkov, podnikateľov a roľníkov, ktorej predsedom bol Pavol Prokopovič. O mesiac neskôr sa k strane pridala aj Demokratická únia Slovenska na čele s Ľubomírom Harachom.
O deväť mesiacov neskôr sa v Bratislave konal ustanovujúci kongres, ktorý za predsedu SDKÚ zvolil Mikuláša Dzurindu. Podpredsedami sa stali Eduard Kukan, Ľubomír Harach, Milan Kňažko a Juraj Kopčák.
Pred parlamentnými voľbami v roku 2002 SDKÚ uzavrela dohodu s Demokratickou stranou. Dňa 21. januára 2006 sa vo Zvolene konal mimoriadny kongres, ktorý rozhodol o zlúčení s touto stranou. Politický subjekt SDKÚ sa tým premenoval na SDKÚ-DS.
Pre stranu prvé voľby do parlamentu priniesli SDKÚ 15,06 percent platných voličských hlasov. Strana získala 28 mandátov a umiestnila sa na druhom mieste. Spolu s SMK, KDH a ANO vytvorila vládnu koalíciu, ktorú vymenoval prezident SR Rudolf Schuster dňa 16. októbra 2002.
Predsedom vlády sa stal Mikuláš Dzurinda. Strana SDKÚ-DS okrem toho získala aj tieto ministerstvá:
Od 8. februára 2006 ministerstvo spravodlivosti SR po Danielovi Lipšicovi (KDH) prevzala poslankyňa SDKÚ-DS Lucia Žitňanská. Zmeny nastali aj na postoch ministra vnútra SR. Vladimíra Palka (KDH), ktorý stál na jeho čele od 16. februára 2002 do 8. februára 2006 vystriedal Martin Pado zo strany SDKÚ-DS.
Vláda sa pričinila o množstvo ekonomických reforiem. SDKÚ-DS sa pripisujú aj úspechy v zahraničnej politike, ako napríklad vstup do NATO a Európskej únie.
Počas tohto volebného obdobia nastali zmeny aj v samotnej strane. Okrem zlúčenia s Demokratickou stranou bol medializovaný rozpor Mikuláša Dzurindu s Ivanom Šimkom známym pod názvom kauza „Skupinka“. Šimko ohlásil 16. novembra 2003 vznik politickej platformy v rámci SDKÚ s názvom Slobodné fórum SDKÚ.
Táto platforma mala pôvodne fungovať ako vnútorná opozícia SDKÚ. Pripojili sa k nej i ďalší členovia SDKÚ-DS – Zuzana Martináková, Zuzana Plháková, Tibor Tóth, Ľubica Navrátilová, Peter Bódy, Jozef Hurban a Alexej Ivanko. V marci 2004 títo poslanci (s výnimkou T. Tótha) stranu opúšťajú a zakladajú si nový politický subjekt s názvom Slobodné fórum.
Strana Mikuláša Dzurindu sa stala v apríli 2003 členom Kresťanskodemokratickej internacionály (CDI), od 1. mája 2004 členom Európskej ľudovej strany. Predsedu strany Mikuláša Dzurindu zvolili 12. februára 2004 za viceprezidenta CDI.
Na začiatku februára 2006 z vládnej koalície odišlo KDH po spore s SDKÚ-DS. Na Slovensku sa následne konali predčasné voľby.
Príčinou sporu bolo ultimátum, ktoré Kresťanskodemokratické hnutie dalo premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Buď bude na najbližšom rokovaní vlády predložený návrh na schválenie Zmluvy o výhrade vo svedomí, alebo KDH opustí koalíciu. Keďže Dzurinda ultimátu odmietol vyhovieť, opúšťajú traja ministri KDH vládu – ministri spravodlivosti, vnútra a školstva následne podali prezidentovi demisiu. Kabinet opúšťa aj predseda parlamentu a KDH Pavol Hrušovský.
Prijatie Zmluvy o výhrade vo svedomí plynulo zo záväzkov, ktoré Slovensko prijalo v zmluve s Vatikánom ešte v roku 2000. Jej vypracovanie bolo aj v Programovom vyhlásení vlády, preto KDH žiadalo, aby boli záväzky splnené. Vládnuca Dzurindova strana to však odmietla s tým, že minister spravodlivosti, ktorý text zmluvy spolu s Vatikánom pripravil, nemal na to žiadnu kompetenciu a zmluva obsahuje veľké nedostatky. S týmto tvrdím KDH nesúhlasilo.
Parlamentné voľby v roku 2006 boli pre SDKÚ-DS úspešnejšie, čo sa týka voličských hlasov. Strana získala 18,35 percent hlasov a 31 poslaneckých kresiel v Národnej rade SR, avšak napriek tomu prešla do opozície.
Prezídium SDKÚ-DS v marci 2008 vylúčilo a pozastavilo práva člena štrnástim signatárom výzvy bratislavskej krajskej organizácie pod názvom „Nastal čas na zmenu“.
V roku 2010 sa na verejnosť dostala kauza ohľadom financovania strany. Mikuláš Dzurinda sa vzdal postu volebného lídra SDKÚ-DS, zostal však naďalej predsedom strany. V primárnych voľbách zvíťazila nad Ivanom Miklošom Iveta Radičová a stala sa tak líderkou do volieb do NR SR v roku 2010.
Víťazom volieb sa stala strana SMER-SD, ktorá vládla v predchádzajúcom období so ziskom 34,8 percenta hlasov. Napriek tomu nedokázala zostaviť vládu. SDKÚ-DS mala v týchto parlamentných voľbách 15,42 percenta hlasov a 28 poslaneckých kresiel. Vytvorila štvorkoalíciu spolu so SaS, KDH a stranou Most-Híd. Premiérkou SR sa stala Iveta Radičová.
Ministerské kreslá SDKÚ-DS: Ministerstvo financií (Ivan Mikloš), ministerstvo školstva (Eugen Jurzyca), ministerstvo zahraničných vecí (Mikuláš Dzurinda) a spravodlivosti (Lucia Žitňanská).
V roku 2011 vo vláde Ivety Radičovej nastali turbulencie. Vládnu krízu vyvolali spory ohľadom schválenia posilnenia právomocí Európskeho nástroja finančnej stability označovaného tiež za záchranný fond eurozóny.
Strana SaS s jeho schválením nesúhlasila. Odôvodnila to napríklad tým, že to je v rozpore so solidaritou v rámci EÚ, kedy chudobnejšie Slovensko by malo prispieť na záchranu bohatšieho štátu, akým podľa strany bolo Grécko. Takisto tento návrh podľa nich porušoval vládny program.
Iveta Radičová spojila hlasovanie o navýšení eurovalu s vyjadrením dôvery vláde. Hlasovanie sa konalo 11. októbra 2011 a výsledkom bol pád vlády. Poslanci Národnej rady totiž neschválili posilnenie záchranného mechanizmu. Za euroval hlasovalo 55 poslancov, avšak potrebných bolo aspoň 76 hlasov.
Patrili medzi nich všetci prítomní poslanci SDKÚ-DS, KDH a Mosta-Híd. Všetci poslanci SaS hlasovali proti, okrem Martina Fecka. Euroval nepodporil ani líder Obyčajných ľudí Igor Matovič a ďalší traja poslanci za OKS. Proti záchrannému mechanizmu bola aj SNS. SMER – SD, ktorý bol v opozícii, nehlasoval.
V predčasných parlamentných voľbách strana SDKÚ-DS získala iba 6,09 percenta platných hlasov a 11 poslaneckých mandátov. Víťazom sa stala strana Smer-SD, ktorá so ziskom 44,41 percenta mohla vytvoriť jednofarebnú vládu. Strana SDKÚ-DS sa tak presunula do opozície.
Predvolebné obdobie výrazne poznačila Kauza Gorila, ktorá spôsobila protesty a pád preferencií strany SDKÚ-DS.
Kauza Gorila je slovenská politická kauza, ktorú spôsobil únik tajného dokumentu s krycím názvom Gorila zo Slovenskej informačnej služby na verejnosť v decembri 2011. Dokument obsahoval informácie o údajnom prepojení s vtedajšou politickou a ekonomickou špičkou a finančnou skupinou Penta, ktorá mala financovať strany SDKÚ-DS, Smer-SD, KDH a SMK počas rokov 2005 a 2006.
Následkom týchto udalostí predseda strany Mikuláš Dzurinda oznámil, že nebude ďalej kandidovať na toto miesto. O tento stranícky post sa neuchádzal ani podpredseda strany Milan Hort. Stranu na verejnosti zastupovala predsedníčka poslaneckého klubu SDKÚ-DS Lucia Žitňanská. Za lídra strany bol v máji 2012 na zvolenskom straníckom kongrese napokon zvolený Pavol Frešo, ktorý nad svojou protikandidátkou Luciou Žitňanskou zvíťazil počtom hlasov 242. Žitňanskú podporilo 154 delegátov.
V roku 2013 opustili tento politický subjekt niekoľkí jeho členovia – Lucia Žitňanská a poslanci Národnej rady SR Miroslav Beblavý a Magdaléna Vášáryová.
Víťazom volieb sa opäť stala strana Roberta Fica so ziskom 28,8 percenta hlasov. SDKÚ-DS dosiahla iba 0,26 percenta hlasov a nedostala sa tak do parlamentu.
Strana SDKÚ-DS sa vo svojom programe chcela zamerať najmä na mladých ľudí, živnostníkov, podnikateľov a produktívnu časť obyvateľov Slovenska. Vznikla ako široká stredopravicová konzervatívna a liberálna strana.
SDKÚ-DS v predchádzajúcich volebných obdobiach svoj program zhrnula do štyroch hlavných oblastí: pracovné miesta, poriadok a spravodlivosť, zodpovedný štát a podpora rodiny.
Strana, ktorej sa vďaka neobľúbeným reformám podarilo presadiť výrazne zmeny a dostať Slovensko do NATO či Európskej únie, v súčasnosti je na dne svojich volebných preferencií.
