Občas sa objaví objav či zistenie, ktoré sľubuje „prepísať dejiny“. Tentoraz sa do centra pozornosti dostalo umelecké dielo z čias renesancie – obraz „Samovražda Saula“ (The Suicide of Saul) z roku 1562 od slávneho maliara Pietera Bruegela staršieho. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že majster zachytil tvory, ktorí nápadne pripomínajú dinosaury. Ako je to možné, keď ľudstvo spoznalo tieto praveké giganty až o stovky rokov neskôr?
Obraz, ktorý provokuje otázky
Dielo vzniklo približne tri storočia predtým, než paleontológovia objavili prvé fosílie dinosaurov a dali im meno. To je dôvod, prečo internetová diskusia nabrala takú silu – niektorí nadšenci sú presvedčení, že obraz dokazuje spoločné spolunažívanie ľudí a dinosaurov. Iní hovoria o čistej fantázii maliara.
Akademici však upozorňujú, že pravda je omnoho menej senzačná. Podľa historikov umenia ide s veľkou pravdepodobnosťou o pokus zobraziť ťavy, ktoré sa v biblických príbehoch spomínajú. Pieter Bruegel však nikdy v živote nevidel živého ťavu. V Európe 16. storočia boli tieto zvieratá považované za exotické a neznáme, ich vzhľad sa šíril iba na základe cestovateľských správ či kresieb iných autorov. Niet divu, že výsledok sa neraz podobal skôr na bájneho tvora než na reálne zviera.
Keď umenie suplovalo skutočnosť
Tak, ako gotickí umelci zobrazovali levov – ktorí vyzerali viac ako veľké psy než skutočné šelmy – aj ťavy sa v renesančnom umení menili podľa predstavivosti maliara. Typickým znakom bola neprimerane dlhá šija, ktorá v Bruegelovom diele evokuje siluetu sauropoda. Nie je to nič výnimočné – v iných stredovekých maľbách majú ťavy krky ešte absurdnejšie pretiahnuté a pôsobia ako tvory z inej planéty.
Paleontológovia pripomínajú, že takéto vizuálne skreslenia boli bežné. Ľudia si exotické zvieratá jednoducho domýšľali a prispôsobovali ich vzhľad tomu, čo považovali za záhadné či tajomné.
Dinosauri a ľudia? Veda má jasno
Zatiaľ čo sociálne siete žijú fantáziou o pravekom človeku, ktorý sa večer stretával pri ohni s tyranosaurom, vedci jednoznačne zdôrazňujú: ľudia a neptačie dinosaury nikdy nežili bok po boku. Poslední dinosauri vyhynuli pred približne 65 miliónmi rokov, zatiaľ čo moderný človek sa objavil až pred zhruba 300-tisíc rokmi.
Všetky obrazy či petroglyfy, ktoré majú údajne zobrazovať dinosaury, sú skôr dôkazom našej túžby po senzáciách než potvrdením skutočných udalostí. Ako hovorí archeológ: „Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy. Stačí nám naozaj len obrázok, ktorý sa trochu podobá na dinosaura?“
Pri detailnom výskume takýchto „záhadných“ kresieb sa ukazuje, že väčšinou ide o úplne iné zvieratá alebo o nepresnú interpretáciu.
Fantázia ako súčasť umenia
Stredovekí a renesanční maliari si neraz do diel pridávali mytologické bytosti – od jednorožcov, gryfov, cez chiméry až po tvory, ktoré by laik pokojne považoval za dinosaurov. Ich úlohou však nebolo vytvárať realistický atlas zvierat, ale sprostredkovať príbeh, symboliku a duchovný odkaz.
Podobné skreslenia nenájdeme iba v Európe. Staré jaskynné maľby z Indonézie či iných častí sveta síce spochybňujú naše predstavy o počiatkoch umenia, no rozhodne neponúkajú dôkaz o tom, že by ľudia niekedy spolužili s pravekými jaštermi.
Historici sa zhodujú, že staré zobrazenia zvierat vznikali najmä na základe rozprávaní cestovateľov, legiend a ľudskej predstavivosti. Preto na nich môžeme vidieť tvory, ktoré nám dnes pripomínajú dinosaury, ale v skutočnosti ide len o zmes reality, fantázie a dobových predsudkov.
Tento obraz Pietera Bruegela tak nie je dôkazom tajomného prežitia dinosaurov, ale skôr ukážkou, ako ďaleko mohla zájsť ľudská fantázia v časoch, keď sa exotické zvieratá zdali rovnako nedosiahnuteľné ako mýtické príšery.
